Problém vyplývajúci z poruchy reči pri demencii vedie k neschopnosti povedať opatrovateľke o prežívanej bolesti, telesnom diskomforte, hlade, smäde, chlade a pod. Výsledkom je nepokoj, repetitívna vokalizácia, agresivita, najmä vtedy, keď práve vykonávaný ošetrovateľský zákrok diskomfort chorého zvyšuje.
Identifikácia možných telesných príčin vzniku agresivity u pacientov s demenciou by mala byť základným krokom v sesterskej diagnostike. Informáciu môžu priniesť neverbálne prejavy chorého, napr. výraz tváre, postoj, poloha, vokalizácia.
Agresivita u chorých s demenciou býva vyvolaná aj úzkosťou. Vhodnou prevenciou je redukcia rizika vzniku úzkosti na minimum. Môže ísť o úzkosť z očakávania, zo zmeny, z niečoho nového, neznámeho.
Plány týkajúce sa chorého, napr. terapeutické, ktoré majú len charakter úvah, nie je vhodné preberať pred chorým, až kým nie sú aktuálne. Úzkosť dokáže redukovať pravidelný výkon činností, rutina. Vhodné plánovanie dennej činnosti, zamestnávanie a zmysluplná aktivita chorého rozdelená na cvičenie, socializačnú a rekreačnú činnosť redukuje tenziu a znižuje riziko agresivity .
Ďalšími faktormi, ktoré modifikujú vznik agresivity u chorých s demenciou sú premorbídna osobnosť a faktory, ktoré vychádzajú z prostredia. Sú to aktivity opatrovateľky, sociálne prostredie a fyzické prostredie, v ktorom sa chorý nachádza.
Jednou z problémových situácií, ktoré sťažujú ošetrovateľskú činnosť, je odmietanie starostlivosti zo strany chorého. Príčinou môže byť prežívanie takejto starostlivosti ako narúšanie personálnej sféry, súkromia. Pritom rozsah či hranice tejto personálnej sféry môžu byť u rôznych jedincov rozdielne.
Chorý často nerozumie potrebe starostlivosti, ani jej slovnému zdôvodneniu, je preto vhodné klásť dôraz na nonverbálny spôsob komunikácie, ktorý býva u pacientov s demenciou dlhšie zachovaný .
Chorý lepšie reaguje na jemný dotyk, priateľský a mierny tón hlasu, udržiavanie očného kontaktu. Ak napriek takejto forme komunikácie chorý reaguje agresívne, a starostlivosť odmieta, je vhodnejšie na poskytnutie nevyhnutnej starostlivosti použiť dve osoby. Kým jedna rozptyľuje chorého pozornosť, druhá osoba môže vykonať potrebný ošetrovateľský úkon. Pri neúspechu takejto stratégie je vhodnejšie ošetrovateľskú aktivitu prerušiť a neriskovať zvýšenie agresivity. Je pravdepodobné, že pacient o niekoľko minút zabudne, a nevyhnutná starostlivosť mu tak bude môcť byť poskytnutá. Je potrebné zvážiť aj rovnováhu medzi prospechom, ktorý určitý ošetrovateľský úkon pre pacienta znamená, a rizikom, že agresivitu vyvolá, a bude tak znamenať pre chorého zvýšenú záťaž.
Možnosťou ako znížiť agresivitu je aj špeciálny tréning ošetrujúceho tímu, ktorý umožní zvýšiť účasť chorého na ošetrovateľských aktivitách.
Sociálne prostredie, v ktorom sa chorí s demenciou nachádzajú, môže tiež rozhodovať o frekvencii prejavov agresivity. V zdravotníckych zariadeniach, alebo v zariadeniach sociálnej starostlivosti, je vhodné, ak sú jedinci s kognitívnym poškodením umiestňovaní s chorými s rovnakým poškodením. Ak to tak nie je, sú ostatní pacienti obťažovaní pacientmi s demenciou, ktorí im chodia do izieb, dotýkajú sa ich vecí, prípadne si ich berú ako vlastné. To vyvoláva odpor, a následné možné strety a agresivitu na oboch stranách.
Fyzické prostredie vhodné pre klientov s demenciou musí by predovšetkým bezpečné. Neistota a obavy chorého z pádu vedú k zvýšeniu tenzie, k úzkosti a k agresivite. Musí byť zohľadnené riziko vzniku úrazov, ale tiež aj možnosť útekov, resp. odchodov z oddelenia, ktoré sú pre takto chorých ľudí nebezpečné. Na druhej strane je potrebné ponechať priestor pre voľný pohyb chorého a obmedzovacie prostriedky redukovať na bezpečné minimum.
Ak sa chorý nachádza v prostredí, v ktorom je priveľa „šumu“, rozptyľuje to jeho pozornosť. Vplyvom rušného či hlučného prostredia môže dochádzať k nepokoju a k agresivite. Rovnováha stimulácie a pokoja umožňuje prostredie pre chorého optimalizovať a tak pomôcť udržiavať dosiaľ zachované záujmy, schopnosti, resp. rozvíjať tie zručnosti, ktoré sú zachované aj pri ťažkých formách demencie.
Narušenie komunikácie s klientom s demenciou, ktoré môže viesť k agresii, býva spôsobené aj jeho senzorickými poruchami. Použitie pomôcok či technických prostriedkov – naslúchací prístroj, korekcia poškodenia zraku, „chodítka“, používanie počítačových technológií, komunikáciu s chorým výrazne zlepší.
Paternalizmus zo strany ošetrovatelky s demenciou je častý. Čím viac je chorý s demenciou závislý od inej osoby, tým viac si musí byť ošetrujúci vedomý, že sa dotýka jeho osobnej integrity. Poskytovať dobrú starostlivosť vyžaduje dosiahnuť rovnováhu medzi umožnením chorému robiť vlastné rozhodnutia a robiť rozhodnutia zaňho.